Zvláštne deti vo zvláštnom svete

Zdá sa vám vaše dieťa na svoj vek neobyčajne múdre? Prekvapuje vás výrokmi, nad ktorými zostáva stáť rozum? Má veľký zmysel pre pravdu a spravodlivosť, ale odmieta sa podriadiť disciplíne? Možno patrí do kategórie indigových detí, ktoré v posledných rokoch prichádzajú na svet údajne so zvláštnym poslaním...

Nemusíte byť odborník, aby ste mohli konštatovať, že dnešné deti sú iné ako generácia ich rodičov či starých rodičov a ich výchova je oveľa náročnejšia. Vyrastajú predsa v celkom inom prostredí, už v tele matky na ne útočia zvuky a podnety, aké kedysi neexistovali. Technika, médiá, internet, množstvo informácií, spôsob života plný vzruchov zákonite vplýva na to, ako sa deti vyvíjajú a prejavujú. Sú múdrejšie ako ich rodičia, mnohé však aj oveľa citlivejšie, alebo naopak agresívnejšie, sú hyperaktívne a niektoré majú i vážne poruchy správania. Mnohé sa dostávajú do poradní psychológov i ambulancií psychiatrov. V posledných rokoch sa deti, charakterizované zvláštnymi, takmer až nadprirodzenými danosťami, ale často čudným správaním, začali nazývať indigovými. Tento termín po prvý raz použila v roku 1982 Nancy Ann Tappe v knihe, kde sa zaoberala farbami aury. Tvrdila, že od polovice 60-tych rokov minulého storočia sa rodí stále viac detí s modrou až indigovou aurou. O indigových deťoch sa však začalo viac hovoriť po roku 1998, keď o nich vyšla kniha od manželského páru Lee Carroll a Jana Tobera.

INDIGOVÉ, KRIŠTÁĽOVÉ ...
Tieto jedinečné deti charakterizujú špecifické vlastnosti a prejavy v správaní, medzi ktoré patrí aj schopnosť poznať veci, ktoré sa nemali ako dozvedieť a ich silný duchovný rozmer. Literatúra uvádza, že ich imunitný systém je niekoľkonásobne silnejší, majú zmutovanú DNA a sú vlastne novou ľudskou rasou, majú anjelský pôvod a na svet prichádzajú s poslaním zmeniť svet... Rozhodujúci by mal byť rok 2012, kedy podľa predpovedí starých Mayov zanikne trojrozmerný svet a vznikne štvorrozmerný. V ňom budú schopní existovať len jedinci, ktorých myseľ bude rozvinutá na dostatočnej úrovni. A to by mali byť práve indigové deti. Rodia sa najmä v posledných dvadsiatich rokoch a údajne deväťdesiatpäť percent detí narodených po roku 1994 je indigových. Po roku 2000 sa rodia deti s trochu odlišnými vlastnosťami a hovorí sa im krištáľové. Zatiaľ čo ich predvoj – indigové deti, z ktorých mnohé sú už dospelé – majú bojovného ducha, lebo ich úlohou je boriť staré systémy, krištáľové deti sú vyrovnané, milé a bezstarostné. Cestu im prekliesňujú indigoví predchodcovia. Mnohé z nich začínajú hovoriť neskoro – po dovŕšení tretieho-štvrtého roku, ale dokážu sa s rodičmi dorozumievať aj bez slov. Tieto deti sa často diagnostikujú ako autistické, hoci v skutočnosti nemajú typické znaky autistov. Neuzatvárajú sa do svojho sveta, ale sú komunikatívne, vyžarujú lásku a milotu a na rozdiel od autistov vedia prejavovať city a rozoznávajú hranice.

Ako na ne? 
Fakt neviem, čo si mám o tom myslieť. Na môjho syna tá charakteristika presne sadne. Odmalička sa prejavuje tak, že on si nás vybral – nikdy to však takto nevyjadril, skôr my ako rodičia to tak odjakživa prirodzene cítime. Niekedy mám pocit, že je najdospelejší v rodine a jeho postrehy a názory ma tak prekvapujú, že neviem, kde k nim prišiel. Rozprávať začal, keď mal rok (hneď tvoril celé vety) a niektoré jeho ?múdrosti‘ nemôžu pochádzať z kníh ani zo skúsenosti. Myslela som si, že je to asi zo zdravého rozumu, ktorého má tuším viac ako my jeho rodičia dokopy. No ale inak výchova je dosť problematická, lebo je veľmi neprispôsobivý a ochotný urobiť len to, čo sám uzná za vhodné. Ostatné robí s odporom. Takto sa po prečítaní článku o indigových deťoch zveruje jedna z matiek v internetovej diskusii. Keby sa náhodou nedostala k článku, doteraz by si myslela, že jej dieťa má viac zdravého rozumu ako jeho rodičia, prípadne, že je mimoriadne nadané a pokúšala by sa zapísať ho do špeciálnej triedy či školy pre takéto deti. S láskou by syna vychovávala, tešila by sa z jeho múdrosti a šikovnosti a občas sa zlostila na jeho tvrdohlavosť, neochotu ustupovať autoritám a podriaďovať sa príkazom, v ktorých nevidí zmysel. Teraz ju však ďalšia matka v diskusii ubezpečuje, že jej dieťa je typické indigo. Čo sa tým pre ňu zmení? Prinajmenšom bude vedieť, že nie je sama, lebo takýchto detí sa rodí stále viac. Bude sa však k synovi správať inak ako dosiaľ, ak uverí, že bola vyvolená, aby priniesla na svet práve takýto skvost?

Téma na zamyslenie
Stačí na internete naťukať do vyhľadávača termín indigové deti a otvorí sa vám množstvo stránok s informáciami a charakteristikami. Nájdete tu bohaté diskusie rodičov, ktorí takéto dieťa majú alebo predpokladajú, že by ho mohli mať, ale i názory skeptikov. Zdá sa, že pre rodičovskú verejnosť nie je táto téma neznáma. Keď sme sa však pokúšali získať názor odborníkov, ukázalo sa, že pre mnohých psychológov, ktorí pracujú s deťmi, ide o celkom neznámu problematiku. Ďalší sa odmietali vyjadrovať k niečomu, čo považujú za nevedecké. Prob lematiku indigových detí poznajú u nás len niektorí odborníci, orientovaní v alternatívnej pedagogike a ezoterike. Psychologička PhDr. Viera Diešková, CSc., z Ústavu humanitných štúdií Pedagogickej fakulty UK v Bratislave potvrdzuje, že hoci literatúry k tejto téme je dosť, odborná verejnosť sa jej nevenuje, pretože ide o ezoterickú kategóriu a chýba jej vedecké zdôvodnenie. „Jasnovidci nazývajú tieto deti indigovými podľa farby ich aury. My nevieme povedať, či je to tak, keďže auru okolo nich nevidíme, a už vôbec nemôžeme vedieť, či majú inú DNA a považovať ich za inú rasu. Znaky, ktoré sa pripisujú týmto deťom, patria do známych skupín, s ktorými psychológovia pracujú: ide o mimoriadne nadané deti, alebo deti s poruchou pozornosti a hyperaktivitou (ADDH), autizmom, utiahnutosťou či emocionálnou labilitou. Deti, ktoré bývajú označené ako indigové, nemusia mať vždy negatívne vlastnosti. Pozitívne je, že sú väčšinou inteligentné, majú brilantný úsudok, hlboký zmysel pre spravodlivosť – napokon, tých vlastností, ktoré sa im pripisujú, je veľmi veľa a nie u každého sa prejavujú všetky. Tieto deti by sme teda mohli vidieť ako deti so zvláštnymi schopnosťami a špecifickými prejavmi, ktoré sa nedajú vychovávať podľa tradičných receptov. Rodičia by ich mali predovšetkým počúvať a hovoriť s nimi, neusilovať sa ich zvláštne prejavy hneď tlmiť liekmi, lebo by sa mohlo stratiť niečo cenné.“ Aj ony však potrebujú poznať hranice, musia vedieť, ako sa treba k iným správať a nevedomky neubližovať. Výnimočnosť ich neoprávňuje na porušovanie noriem spolunažívania. Je diskutabilné, či z nich treba robiť nejakú osobitnú kategóriu, vyňať ich z množiny všetkých detí, veď každé dieťa je jedinečné. Dôležité je poskytnúť takémuto dieťaťu aj odbornú starostlivosť, nezanedbať jeho ťažkosti, napríklad pri začleňovaní sa do kolektívu a nerezignovať, keďže je indigo. Dieťa je dar, niečo vzácne, čo sa rozvíja v našej blízkosti a my ako rodičia by sme mali jeho danosti rešpektovať, nie prevalcovať a utvárať ho na svoj obraz. Téma indigových detí je preto prinajmenšom dobrá na zamyslenie, akú výchovu deťom poskytujeme, či ich dokážeme počúvať, či im rozumieme.

 zdroj www.slovenka.sk/index.php?id=blog&no=3318